Obdivujem každého, kto sa do tohto veštenia sebavedomo pustil. Podľa mňa sa dnes dá povedať len jedno: nevieme, čas ukáže.
Prečo tá opatrnosť? Lebo ešte nedávno boli na čele prokuratúry ľudia, ktorí boli zvolení hlasmi koalície aj opozície, nikto kvôli nim nemenil na poslednú chvíľu proces voľby a ešte aj životopis mali vzorový. No ako tragicky sme nakoniec s Dobroslavom Trnkom a Dušanom Kováčikom dopadli, vieme dnes všetci. Neznamená to, že zdanie nadstraníckosti šéfa špeciálnej prokuratúry nemá svoju hodnotu a vplyv na vnímanie inštitúcie. Má. Lenže vždy je len zdaním, ktoré sa rozplynie alebo zhmotní v momente, keď sa objavia ťažké politické kauzy.
Aj keby bol Daniel Lipšic druhotriedny právnik s nulovou poznateľnosťou a kreditom u širokej verejnosti, a za novú funkciu by bol plne vďačný vládnej koalícii, stále by existovala šanca, že jej odoprie poslušnosť a bude konať podľa zákona, nie podľa vôle Igora Matoviča či Borisa Kollára. Tak ako sa vzoprel takmer pred tisíc rokmi canterburský arcibiskup Thomas Becket kráľovi Henrymu II., čo dostalo pomenovanie Becketov paradox, a ktorý sa odvtedy zopakoval nespočetnekrát. A keďže sa dnes Daniel Lipšic teší (podľa môjho odhadu) väčšej dôveryhodnosti ako premiér a predseda parlamentu, viem si predstaviť, že jeho lojalita k nim skončila v momente, keď bol zvolený.
O procese voľby vrátane získania bezpečnostnej previerky sa popísalo veľa a treba len zopakovať, ako hanebne neschopná bola táto koalícia v snahe zakryť, že si zvolenie Lipšica veľmi praje. Na druhej strane, toto bol štvrtý prípad v rade, kedy slovenská verejnosť mohla sledovať poctivé verejné vypočutie kandidátov na ústavnú funkciu. Rozbehol sa trend, s ktorým skoncovať bude nesmierne ťažké pre hociktorú vládu. A tento trend Slovensko veľmi potrebuje.
Nezhodnem sa s tými, ktorí hovoria, že Lipšic je v skutočnosti rovnaký fundamentalista ako Záborská a Kuffa, a jeho zvolením sme rezkejšie vykročili na poľskú cestu. V jeho politickej kariére neviem nájsť dostatok dôkazov pre takéto prirovnanie, hoci mal nepomerne väčšiu moc a postavenie ako tí dvaja, aby zo Slovenska spravil farskú republiku. Neberiem však na ľahkú váhu je americký prístup k slobode slove a z toho plynúci vlažnejší postoj k niektorým trestným činom extrémizmu. Ktoré má na starosti práve Lipšicov Úrad špeciálnej prokuratúry.
Bol teda Lipšic dobrou voľbou? Dočkáme sa konečne nestrannej, nezávislej a ráznej špeciálnej prokuratúry? Nevieme, čas ukáže.
Jedno sa však dá s istotou povedať už dnes: Daniel Lipšic je veľmi talentovaná a ambiciózna politická individualita. Jeho vzlety a pády nemajú v slovenskej politike obdobu. A vôbec by ma neprekvapilo, keď vo svojej novej funkcii bude pôsobiť tak, aby mal o osem rokov či neskôr dobrú šancu uchádzať sa o ďalšiu ústavnú funkciu. Tú najvyššiu.
Viac mojich postrehov môžete čítať na Facebooku.
Pavel Sibyla
Foto: TASR/Jakub Kotian
