Prečo sa nikto nepýta trénera, z akého dôvodu núti svojich zverencov počas každého tréningu tieto podivnosti robiť, hoci ich pri futbalovom zápase nepoužijú? Nikdy som nevidel futbalistov počas zápasu robiť zhyby a kliky. Každý však hádam chápe, že pri tréningu futbalisti posilňujú rôzne svaly, získavajú silu, ohybnosť, rýchlosť, vytrvalosť, rozvíjajú si pohotovosť, reflexy, atď. Často hovoríme o forme, fyzičke, kondícii a pod. Ešte som sa však nestretol s otázkou, načo potrebujú futbalisti pri tréningu všetky tieto cviky, načo im to bude. Položiť takú stupídnu otázku hádam ešte nikomu nenapadlo. Pritom je to podobná otázka, ako tá, prečo sa v škole učíme vybrané slová, hlavné mestá európskych krajín, percentá, trojčlenku a tak ďalej. Tak ako futbalisti rozvíjajú pri tréningu najmä svoje fyzické schopnosti (ale aj futbalové myslenie), snažia sa učitelia v škole všestranne rozvíjať rozumové schopnosti svojich žiakov a študentov, posilňovať ich pracovné návyky, ich pamäť, otvárať im cesty do jednotlivých sfér života spoločnosti, rozširovať vo všetkých smeroch ich obzory. Stručne povedané: škola má všestranne rozvíjať ducha (a pri telocviku aj telo) a morálne vlastnosti.
Vyššie uvedené prirovnanie je možné použiť aj inak. Futbalový tréning sa totiž koná pravidelne, futbalisti stále opakujú rovnako únavné cviky a rovnaké prvky futbalovej hry celé roky svojej futbalovej kariéry. Je to drina, je to rehoľa, je to dril. A práve takáto neustála a tvrdá práca prináša výsledky a úspech. Nikoho ešte nenapadlo vychovávať budúcich futbalových reprezentantov tak, že sa miesto pravidelných tréningov budú raz za čas pozerať na internet.
*
Toto bola krátka ukážka dlhšieho textu českého matematika a pedagóga Jindřicha Bečváře s názvom „K čemu mi to bude? aneb Milý Pepíčku…”. Ak vás zaujal, tu si ho môžete vypočuť celý. Bečvář sa v ňom zamýšľa nad možnými odpoveďami na dnes tak populárne tvrdenia, že sa deti v školách učia samé zbytočnosti nepoužiteľné v modernej dobe. Nehovoriac o tom, že sú nútené vedieť niečo spamäti, hoci všetko sa dá nájsť na internete.
Otázka “Načo mi toto bude?” skrsla mnohým z nás počas školských čias veľakrát. Tí odvážnejší sa ju aj opýtali, ako napríklad jedna moja žiačka na jeseň minulého roku. Tvrdenie, že sa v škole učia poznatky nepoužiteľné v praktickom živote a otázka “načo mi to bude?” však indikujú, že všetko, čo na hodinách odznie a čo sa na nich robí, má mať presne stanovený účel, ideálne vyčísliteľný peniazmi, o ktoré sa zvýši plat žiaka, keď si daný poznatok alebo zručnosť osvojí. Čo je zjavne nemožné a hlavne je to nezmyselný cieľ. Lenže frekvencia, s akou v médiách zaznievajú slová o vzdelávaní ako o “príprave pre trh práce”, naznačuje, že túto bitku o definíciu vzdelania (nateraz) vyhrali ľudia ako Vladimír Soták a organizácie typu INESS.
Bečvář, ja, ani pedagógovia, s ktorými som sa na túto tému rozprával, netvrdíme, že vo vzdelávacom obsahu nie je čo osekávať, meniť, dopĺňať. Práve naopak. No najprv si je potrebné povedať, k čomu má základné a stredoškolské vzdelanie slúžiť, akého človeka má sformovať. Až potom sa dá odpovedať, či dáva alebo nedáva zmysel učiť sa o púnskych vojnách, riešiť trojčlenky a vedieť zarecitovať báseň.
Vypočujte si novú epizódu môjho podcastu Proti noci, ktorý je práve na túto tému. Nájdete ho na Spotify, v Apple podcast, Google Play či v inej podcastovej aplikácii, ktorú na svojom mobile používate. Prípadne si ho pustite priamo na webe:
Moje postrehy nielen o vzdelávaní nájdete aj na mojej facebookovej stránke.
Pavel Sibyla