V podobnom duchu hovoril aj Juraj Hipš v rozhovore so mnou: „Ja by som si prial nudnú politiku, v ktorej ľudia nevedia, kto tí politici sú a všetko funguje. Snáď raz bude dopyt po politikoch, od ktorých ľudia nečakajú obrovskú šou.” Podobné myšlienky rezonujú aj vo mne.
Niečo však stojí v ceste k tomu, aby slovenská politika bola menej o vybičovaných emóciách, osobných konfliktoch, nepodložených obvineniach, „zázračných” receptoch na čokoľvek, ale viac o vecnej diskusii, ponuke najlepších riešení, úcte k zákonu a dodržiavaní nepísaných pravidiel. Hlavná prekážka tkvie v povahe politiky: tá je v prvom rade súbojom, súťažou. V nej nemôžu byť len víťazi, ale aj porazení, musí útočiť ten, kto chce uspieť; konflikt predstavuje čosi ako tlkot srdca organizmu menom politika. Kto sa mu vyhýba, umrie na krásu. Alebo na nudu.
Nie je to však neprekonateľná prekážka. Lebo konflikt môže byť aj vecný či hodnotový, a zbrane, ktoré sa v ňom používajú, môžu byť férové, primerané a vkusné.
Uplynulé roky, i dnes však ešte stále existuje veľký dopyt po politickom súboji, ktorý pripomína taký zvláštny kankán. Raz pobavenie divákov (voličov) vyvolá pohľad pod sukňu/trenky tancujúcich, inokedy kopance do rozkroku, ktoré si počas tanca vymieňajú.
Dobre to na facebooku napísal komentátor SME Matúš Ritomský: „Som presvedčený, že problém, ktorý reprezentuje jeho osobnosť (Igora Matoviča) je hlbší, ako on sám. Jeho volebné víťazstvo bolo symbolom úspechu politiky konfliktu, entertainmentu a vybičovaných vášní. Riešenie tohto problému však nespočíva v ďalšom prehlbovaní konfliktu (tentokrát už s Matovičom), v používaní rovnakých politických prostriedkov či rovnakého slovníka. Ak nepríde k zmene na hlbšej úrovni, vymenia sa mená, politické značky, ale podstata ostane podobná.”
Otázka za milión znie, či stačí, keď k takejto hlbšej zmene dôjde u politikov. A verejnosť sa už len postupne pridá. Alebo obrat musí nastať v celej spoločnosti? A tak vznikne dopyt po stranách vedených lídrami a líderkami ako je napríklad Zuzana Čaputová?
V strane Spolu si zrejme myslia, že prvá možnosť je správna a najprv je potrebné vytvoriť nematovičovskú ponuku. A až keď si k nej voliči privoňajú, narastie im na ňu chuť. Aj takto chápem krok, keď do straníckych radov zobrali poslanca Miroslava Kollára (ex-Za ľudí). Stalo sa to však až po vládnej kríze, kedy nebol nereálny scenár konania predčasných volieb. Ako sa na ne v Spolu pripravovali? Prečo bol Juraj Hipš pred rokom nadšený, keď sa ministrom školstva stal Branislav Gröhling? O tom, aj o ďalších iných témach som sa rozprával s predsedom strany Spolu v najnovšom vydaní môjho podcastu. Verím, že sa vám bude páčiť.
Pavel Sibyla
Progresívne Slovensko